Diskusia: Ako sa vyvíjal váš štýl?

25. října 2018 v 12:19 | MARY |  Diskusie

Zdravím všetkých čitateľov, ktorí objavili môj blog vďaka titulnej stránke blogu! :D Úprimne, neverila som, že aj ja sa jedného dňa nájdem medzi blogmi dňa a musím povedať, že za normálnych okolností by som za to bola nesmierne vďačná. No vzhľadom na to, že momentálne každý blog hyzdia odporné reklamy, ktoré kazia celkový dojem z designu blogu aj jednotlivých článkov, myslím si, že to načasovanie nemohlo byť horšie. Úprimne... Kvôli tomu, čo sa teraz s blogom.cz deje nemám ani veľmi chuť písať články, respektíve ich zverejňovať, keďže ich mám niekoľko v rozpísaných. Kto ma pozná vie, že si na každom článku dávam záležať aj z estetickej stránky, rovnako tak aj na designe blogu. Som perfekcionistka a každá, čo i len maličká chyba mi neskutočne vadí. No a keď teraz vidím to obrovské hebedo, ktoré mi celý ten design kazí, asi nie je žiadnym prekvapením, že sa na svoj blog vraciam nerada a pohľad naň mi nie je príjemný. Viem, že riešením by mohol byť Adblock ale tá predstava, že niektorí ľudia ho nemajú a budú blog vidieť tak odporne ako ho ja vidím v tejto chvíli, ma naozaj demotivuje. Nechcem prechádzať na iné servery ale ak sa tu konečne nezačne diať niečo dobré a prínosné pre nás ako pre užívateľov, asi nebudem mať na výber. Lebo aktuálna situácia je už neúnosná. Dosť ale k rozsiahlemu úvodu, poďme sa vrhnúť na článok.

Aj vy si pamätáte na obdobie, kedy vás do škôlky či školy obliekala mamka, vyzerali ste úplne odporne ale vôbec vám to neprekážalo? Na toto obdobie mám spomienky celkom čerstvé, keďže moja staršia sestra (v tom čase bola drzá puberťáčka, ktorá povedala všetko, čo mala práve na jazyku) sa väčšine mojich (resp. mamkiných) módnych kreácií vysmievala a pohoršovala sa nad tým, ako niečo také môžem nosiť. Úplne bežné bolo, že ma vypustili do školy v staromódnych mokasínach, s ponožkami (najlepšie v krikľavo ružovej farbe) vytiahnutými niečo málo pod kolená, bielymi trištvrťovými nohavicami, bordovým rolákom a čiernym svetríkom Mickey Mouse, na ktorý som nedala dopustiť. O účesoch radšej ani nehovorím, mám prirodzene kučeravé vlasy, ktoré sa mi mamka snažila vždy skrotiť pomocou čudných copíkov a čeleniek, bohužiaľ, výsledok bol vždy žalostný, možno preto, že moje vlasy v žiadnom účese nedržali alebo pre množstvo malých, práve vyrastajúcich vláskov, ktoré sa mi krútili okolo hlavy ako svätožiara. Aby toho nebolo málo, svoj prvý mobil som dostala asi v druhom ročníku na základnej škole a nosila som ho zavesený na krku na asi najškaredšom popruhu od T-Mobile, ktorý sa nehodil absolútne k ničomu.

Potom prišlo obdobie, kedy som prevzala všetku zodpovednosť za svoj štýl sama. A to len začala byť sranda. Na nákupoch so sesternicou som si kúpila čierne korále (!), ktoré som nosila takmer na každodennom poriadku, najčastejšie ale ku fialovému dlhšiemu tričku, fialovým legínam a čiernym gladiátorkám. Podotýkam, chcela som silou-mocou pôsobiť dospelo ale mala som len 11 rokov, detskú tváričku (ktorú mám koniec koncov aj teraz, keď mi dvadsiatka dýcha na päty) a celé to vyzeralo strašne zúfalo a smiešne. Kúpila som si prvú károvanú košeľu, ktoré vtedy maximálne frčali, úzke džínsy, zbožňovala som tričká s veselými nápismi a crazy potlačou, na rukách som nosila kopec náramkov vo všetkých rôznych farbách, ktoré mi zavadzali pri písaní poznámok ale vôbec ma to neštvalo, lebo to bolo tak "trendy". A najhoršie na tom je, že ma nikto neupozornil na to, ako hrozne vyzerám, lebo tie náramky až po lakte nosil každý okolo mňa. Nevyhla som sa ani trendu farebných šatiek okolo krku a arafatiek. Keď na to tak spomínam, bolo to asi moje najveselšie a najpestrejšie obdobie čo sa týka obliekania. Od tej doby to šlo s množstvom farieb na mojom oblečení z kopca a naopak, s mojim štýlom a vkusom som sa posúvala stále vyššie a vyššie.

Myslím, že každý si počas svojho života prešiel obdobím, kedy chodil oblečený ako vandrák, prípadne sa strašne túžil podobať na niekoho iného aj napriek tomu, že sa mu to vôbec nehodilo. Ja som sa hľadala celkom dlho a napriek tomu, že si myslím, že môj štýl už je relatívne ustálený (zbožňujem minimalizmus, jednoduché strihy, základné farby ako biela, čierna, sivá a čo sa týka iných farieb, okrem baby pink a tmavomodrej žiadne iné nejako extrémne neobľubujem), stále dokážem samú seba prekvapiť výberom kúsku, ktorý úplne vybočuje z toho, čo som tu popísala a napriek tomu ho milujem a nosím ho naozaj pravidelne. Jedna vec je mať nejaký vyhradený štýl a druhá je byť zaškatuľkovaný a báť sa z tejto škatuľky vyjsť len preto, že ste si niečo zaumienili a nechcete to porušiť. Občas prekročiť tú hranicu komfortnej zóny nie je na škodu a dokáže to človeka veľmi posunúť a teraz nehovorím len o nakupovaní a obliekaní :)

A teraz je rad na vás, aby ste prispeli do tejto diskusie. Napíšte mi do komentára, akými obdobiami, ktoré sa týkajú vášho štýlu, ste si prešli? Ktoré z nich považujete za najhoršie/najlepšie? Na ktoré najviac spomínate? Budem sa veľmi tešiť.
.
 

Môj príbeh z Estranok

21. září 2018 v 17:10 | MARY |  Články na mnou vybrané témy

Pamätám si na to akoby to bolo včera. Pred založením svojho prvého blogu na blog.cz som istý čas "pôsobila" aj na estránkach, ak to tak teda môžem nazvať. Pod týmto pojmom si predstavte kopírovanie článkov z rozličných webov alebo magazínov, v tom horšom prípade strašne cringe výplody mojej (vtedy pravdepodobne menej ako 10 ročnej) hlavy.

1. POKUS

Moja prvá stránka založená na serveri estránky bola venovaná vtedy nesmierne populárnemu seriálu H2O, stačí pridať vodu, ktorým som bola ako väčšina mojich rovesníčok priam posadnutá. Tajne som dúfala, že sa aj ja jedného dňa stanem morskou pannou a na svojej stránke som zdieľala všetky tie príspevky s názvami "Ako sa stať morskou pannou", ktoré vtedy kolovali po internete a pod ktorými sa kopili komentáre od dievčat, ktoré to vraj vyskúšali a naozaj im narástla plutva! Návody zvyčajne nabádali budúcu morskú pannu na to, aby sa cez spln presne o polnoci vykúpala vo vode plnej soli alebo iných gebuzín a na druhý deň ráno by už mala byť obdarená úžasnými schopnosťami. Ako veľmi som bola sklamaná z toho, že som tento rituál nemohla nikdy uskutočniť kvôli mojim neúprosným rodičom, ktorí mi nedovolili zostať hore dlhšie ako do desiatej. Okrem iného mi na stránke pribúdali aj rozhovory s hercami z H2O, ktoré som prepisovala z časopisu Kamarát, ich životopisy a dokonca aj ich osobné paparazzi fotky. Ako už u mňa býva zvykom, čoskoro som na sa stránku vykašľala a spomenula som si na ňu až po asi dvoch rokoch, kedy som na ňu zo srandy zavítala, či ešte vôbec existuje. A na moje prekvapenie naozaj existovala, s nezmeneným dizajnom, akurát tam pribúdali stále nové články, o ktorých som ja nič nevedela. Môj pokus o prihlásenie sa bol neúspešný a tak som sa s ťažkým srdcom musela zmieriť s tým, že mi niekto stránku ukradol a teraz sa za mňa vydával a priživoval sa na mojej "práci". Môj posledný pokus získať stránku späť pozostával z agresívneho komentára, ktorý som zanechala pri najnovšom článku, na ktorý mi nikto neodpovedal, akurát sa po pár dňoch objavil ďalší článok venovaný mne ako minulej autorke s výsmechom, že teraz už stránka nepatrí mne a mám si dať odpal. A presne to som aj urobila. Koniec koncov, až tak mi na nej nezáležalo a pamätám si, že som v tom čase nechápala, ako sa mi tam niekto mohol nabúrať? Teraz sa na tom už len smejem, pretože heslo h2ojesuper nebolo fakt ťažké uhádnuť :D

2. POKUS

Moja druhá stránka na tom nebola o nič lepšie. Tentokrát som sa ale do jej založenia nepustila sama, ale s kamarátkou, bývalou susedkou, s ktorou nás spájala láska k zberateľským zvieratkám Littlest Pet Shop. Mali sme fantastický nápad. Založiť klub milovníkov LPS, do ktorého by sa dalo normálne registrovať, budovali by sme obrovskú komunitu a našli si nových kamarátov! Celkom premyslený plán pre dve 10 ročné dievčatá. A hlavne naozaj trúfalý. Spoločne sme teda písali o tom, kde si tieto hračky môžete kúpiť, zverejnili sme spomínané registrácie, viedli sme si zoznam členov klubu a o všetkom sme živo diskutovali. Čo je naozaj prekvapujúce... Tá stránka sa naozaj uchytila. Doteraz nechápem, ako ju ľudia, resp. ostatné deti objavili, keďže sme o akejkoľvek propagácii dovtedy ani nechyrovali a jediné, čomu sme sa fakt venovali, bolo písanie článkov (samozrejme s obrovským počtom pravopisných chýb) a pridávanie obrázkov do galérie. Napriek pomerne veľkému úspechu tejto stránky ju postretol rovnaký osud ako tú o h2o- opustili sme ju. Tentokrát ju nikto nehackol a (teraz sa podržte) dokonca stále existuje! Ja by som na ňu úprimne aj zabudla, ak by mi na mail stále nechodili maily z estránok o tom ako mi na "stránke pribudol nový komentár ku článku- Prihláška do klubu LPS". Občas tam z nostalgie zavítam, prečítam si komentáre milých detičiek, ktoré sa túžia zaregistrovať do klubu, prípadne ktoré v komentároch vyzvedajú, kedy sa ich mená ocitnú v zozname členov a pri tom si vôbec nevšímajú, že článok bol naposledy aktualizovaný niekedy v roku 2009. Dokonca som nedávno bojovala s nutkaním prihlásiť sa do toho blogu a pre ich radosť tam tie ich mená naozaj pridať. Bohužiaľ, na heslo si už nespomeniem (a nie, lpsjesuper to nebolo, skúšala som :D :D :D) Stránka ale splnila svoje poslanie, spojila milovníkov LPS a ja si pri písaní tohto článku so smútkom uvedomujem, že jeden z mojich najúspešnejších blogov bol práve tento brak, od ktorého som nič nečakala a pri vedení ktorého som sa ani nejako výnimočne nesnažila.

3. POKUS

Niekedy po stránke o LPS som objavila svet blogu.cz, čo znamená, že ďalšie pokusy na estránkach boli už naozaj len krátkodobou záležitosťou. Pamätám si, že v tom čase fičali stránky pre baby s poradňami, tipmi ako na chalanov (:D) a článkami na tému módy a kozmetiky. Keďže som chcela byť veľmi "in" a tiež patriť do tejto skupinky, založila som si podobnú stránku aj ja. Našla som si pekný header na googli (nájsť pekný obrázok do záhlavia bola asi jediná vec, ktorá sa dala v estránkach čo sa týka designu spraviť) a potom som premýšľala, čo ďalej. Založila som rubriky a keď prišla chvíľa písania prvého článku, sediac za počítačom v Mickey Mouse svetri bez akéhokoľvek mejkapu na tvári (opäť podotýkam- mala som 10! :D), som si uvedomila, že tudy cesta nevede a že vlastne na tomto blogu nemám čo robiť a nemám na ňom čo odovzdať. O módu som sa absolútne nezaujímala a jediné, čo som poznala z kozmetiky boli sprchovacie gély, šampón a maskara (tú som tiež poznala len vďaka sestre). Stránka teda zostala stáť bez jediného článku a to bol koniec mojej estránkovej éry.

Mali ste aj vy založenú stránku na estránkach? Ako na tento server spomínate? Alebo ste o ňom ešte nepočuli? Za každý komentár budem veľmi vďačná :)

Maturita formalita? Alebo koniec strednej školy

10. září 2018 v 15:20 | MARY |  Denník

Tento článok mám v rozpísaných už strašne dlho, no čakala som kedy, kedy nadíde jeho chvíľa. Určitú dobu boli totižto články ohľadom maturít úplne všade a ja som do tej pestrej zmesi nechcela pridávať aj ten svoj :D Takto po dlhšom čase si môžem aspoň zrekapitulovať, ako som to celé prečívala. Ani neviem, ako dlho som čakala na to, až sa mi skončí moje obdobie na strednej škole. Bola som demotivovaná, nechcelo sa mi učiť, mala som chuť sa na všetko vykašľať a odísť niekde ďaleko preč. Viem, čo si hovoríte. Ak som takto prežívala posledný ročník strednej, čo by som robila na výške? Tí, ktorí tento blog pravidelne navštevujú pravdepodobne vedia, aké sú moje plány do budúcna a aký som mala celkovo postoj ku svojej škole. Ako som sa za pár rokov zmenila z bifľošky, ktorá sa v učení doslova vyžívala na niekoho, kto školu znenávidel tak veľmi, ako je len možné a možno aj ešte viac. Pritom sa vôbec nič nezmenilo. Ani na učiteľoch ani na princípe fungovania toho celého. To ja som sa zmenila. Niečo o svojich problémoch, ktoré ma posledné dva roky sprevádzali, som napísala v tomto článku. Tomu som sa ale dnes nechcela venovať. Skôr by som chcela písať o tej povestnej skúške dospelosti, ktorou učitelia strašia každého stredoškoláka už od začiatku tretieho ročníka. Vyhrážky, upozorňovanie na to, že do maturity ostáva už len málo času, hlúpe komentáre o tom, ako by sme niektoré veci už dávno mali vedieť a podobne. Prešiel si tým každý. A každý nakoniec zistil aj to, že tí učitelia, ktorí vás tak veľmi strašili, vám nakoniec na maturách neskutočne pomôžu a že sa žiadneho potopenia z ich strany nemusíte báť. Minimálne vo väčšine prípadov to tak je, myslím, že aj učiteľom samotným záleží na tom, aby ste sa s nimi nemuseli vidieť zase v septembri (sú to tiež len ľudia a tiež sa im do toho pravdepodobne nechce), prípadne túžia po tom, aby sa vaša škola v celkových štatistikách umiestnila na čo najlepšom mieste. Samozrejme, aj tu existujú výnimky, ktoré si potrebujú pohonkať ego a ktoré vám môžu dať niektoré veci na maturite brutálne vyžrať. V každom prípade si myslím, že ak ste počas svojho štúdia nemali so žiadnym učiteľom výrazný problém, nemusíte sa ničoho báť.

Ako prebiehalo moje učenie na maturity? V decembri som sa dušovala, že od nového roku si začnem spracovávať témy, pomaly si každú prechádzať a všetko by som mala zvládnuť s kľudom a rozvahou. Realita? Prišiel máj (ústne maturity som mala 29. A 30. Mája) a ja som nemala ešte spracovanú ani jedinú tému. Sylaby z chémie som si zatiaľ ani neotvorila, otázky z biológie sa ku mne dostali niekedy v polke mája a mne teda zostalo všetko na akademický týždeň, ktorý som sa väčšinou flákala, lebo mi prišla každá činnosť zaujímavejšia ako učenie a to som sa popri tom fakt snažila dokopať sa k tomu, no po pár desiatkach minút, ktoré som presedela nad poznámkami a nedostala do hlavy ani jednu informáciu som sa na to proste vyprdla. Počas akademického týždňa som sa teda učila možno tak tri dni a to tiež len literatúru (z ktorej som si mimochodom prešla témy staroveku, stredoveku, humanizmu a renesancie, baroka, klasicizmu a romantizmus a realizmus som si len párkrát prečítala.) zvyšné témy týkajúce sa napr. moderny, všetkých smerov, ktoré v tom čase vznikli a ďalších moderných období som ani len nevidela. O gramatike ani nehovorím, tú som si prečítala deň pred maturami (mimochodom, vytiahla som si otázku ohľadom baroka a z gramatiky slovníky- čo bola mimochodom téma, ktorú som si prečítala úplnou náhodou len 5 minút predtým, ako som mala vojsť do triedy a ťahať si otázky). Môžeme teda povedať, že na slovenčine som mala z pekla šťastie, čo sa nedá povedať o chémii (áno, naozaj som maturovala z chémie -_-). Deň predtým som sa snažila prečítať si toho čo najviac a osviežiť si pamäť. Nakoniec som si toho do hlavy napratala celkom dosť, čo som bola sama prekvapená a hovorila som si, že keď väčšinu vecí viem, bola by smola, ak by som si vytiahla niečo, čo som ani nevidela. A presne to sa stalo. Keď som zbadala otázku, nevedela som, či sa mám smiať alebo plakať, počas 20 minút prípravy som len tupo čumela do prázdneho papiera predo mnou a očami hypnotizovala učiteľa z komisie, ktorý sa akosi započúval do odpovede a pozabudol, že sa ma má prísť opýtať, či som všetkému porozumela, prípadne mi nejako pomôcť. Spamätal sa 5 minút pred koncom mojej prípravy a ja som počas odpovede v podstate len odrecitovala to, čo mi nadiktoval. Aby som ale nebola za úplnú lamu, na niečo som si počas jeho výkladu spomenula aj sama a tak môžem povedať, že vzhľadom na to, že som si po vytiahnutí otázky myslela, že sa asi uvidíme v septembri, vytiahla som to na trojku a bola som za to mega vďačná.

Ďalším predmetom bola biológia. Na tú som sa neučila absolútne nič. Zo 180 otázok (nie som si presne istá, koľko ich bolo) som si prešla štyri a keďže som v ten deň mala plnú hlavu dojmov z dvoch maturít, ktoré som mala za sebou, šlo to veľmi ťažko. Vytiahla som si ale otázku, ku ktorej som mala celkom čo povedať aj keď som sa o nej doma nič neučila (možno za to môže fakt, že som sa počas 8 rokov na gymnáziu naozaj svedomito učila) a keby nebolo hlúpych otázok predsedkyne komisie z druhej školy ohľadom muškátov a ich chlpov (!) vytiahla by som to aj na jednotku. Ale aj za dvojku som šťastná vzhľadom na to, koľko času som učeniu venovala :D No a posledným predmetom bola angličtina na úrovni B2, ktorej som sa bála najmenej a ktorú som mala našťastie ako poslednú. Nemala som pred ňou takmer žiaden stres a celkom som si fandila, čo mi možno hralo do kariet pri výbere otázky (mala som tému cestovania a vedený rozhovor s učiteľom som mala o tom, že som riaditeľkou nejakej prestížnej firmy, zarábam veľké peniaze ale v robote trávim príliš veľa času. Konečne som sa rozhodla pre dva týždne voľna a mám sa s manželom dohodnúť o tom, kam pôjdeme na výlety, na dovolenku, čo budeme robiť, kde budeme ubytovaní a tak ďalej). Naozaj vďačná téma.

S výsledkami som teda spokojná (ak nerátame tú chémiu ale vzhľadom na okolnosti za tú trojku môžem byť vďačná :D) a čo som tým chcela povedať? Ak ste počas štúdia školu úplne neflákali, určite pre vás nebude maturita problém aj keď sa na ňu nebudete učiť svedomite od januára. Samozrejme, je to z veľkej časti aj o šťastí pri ťahaní otázky, ktoré môžete ale aj nemusíte mať. Je už len na vás, či sa naň budete spoliehať alebo si naozaj poctivo prejdete všetky otázky. Mne to akosi nevyšlo :D :D S čím ale nesúhlasím je to staré známe: maturita-formalita. Mne robila celkom veľké vrásky a aj stres som mala fakt obrovský, pred biológiu mi bolo dokonca na odpadnutie a vracanie. A to som bola ešte hrdinka, keďže väčšina ľudí sa neubránila aj slzám. Opäť je to individuálna vec, ja som sa počas akademického týždňa nebála takmer vôbec, všetko na mňa doľahlo v noci pred maturou. A celkovo by som z toho nerobila takú vedu, ak by som z každej strany nepočúvala, aká je to dôležitá vec a ako sa jej všetci naokolo báli. No a už úplne na záver, čo sa týka písomných maturít, počas tých som bola úplne v pohode a v podstate aj dopadli na moje očakávania, najmä slohy, ktoré som mala fakt výborné a aj písomka z angličtiny dopadla super. Na písomke zo slovenčiny to trochu pokulhávalo ale akurát pár dní po maturách som čítala celkové štatistiky, ktoré hovorili o tom, že slovenčina celkovo dopadla veľmi zle a v komentároch nejaký človek trefne poznamenal, že tie testy sú proste nahovno, vôbec neodzrkadľujú znalosti človeka v jazyku ako takom a že fakt nie je nutné vedieť, koľkokrát si Jánošík vyhonil medzi jednotlivými prepadmi. A ja by som to asi sama lepšie nezhrnula.


V závere tohto článku by som rada v niekoľkých bodoch zhrnula, čo som sa za 8 rokov na gymnáziu naučila (verím, že s mnohými sa budete vedieť stotožniť aj vy :D) a zároveň týmto článkom oficiálne ukončujem celú túto veľkú kapitolu môjho života.

1. Úlohy z nemčiny (vlastne aj akékoľvek iné) sa píšu vylúčene cez prestávky
2. Najmä na gymnáziu sa nesmie stať prokrastinácia vašou najlepšou priateľkou, inak máte po chlebe a psychiku v čudu
3. Napriek tomu, že nie sme na americkej high school, skupinky existujú
4. Nenadväzujte s učiteľmi očný kontakt ak nechcete ísť odpovedať
5. Keď máte tušáka, že vás vyvolajú, na 90% to tak aj bude
6. Najlepšie hlášky učiteľov a spolužiakov si treba zapisovať, s odstupom času sa na nich dá celkom slušne pobaviť
7. Na úhľadnosti vašich zošitov vám prestane po krátkej dobe záležať
8. Zošity vám okrem poznámok budú zdobiť aj čudesné kresbičky a odkazy so spolusediacou
9. Taktiež všetky tie cute veci, ktoré ste si nakúpili, aby vás v priebehu roka motivovali, prestanú za krátku dobu fungovať
10. Nie je možné, aby ste na triednych fotkách vyzerali dobre. Nikdy
11. Galéria vo vašom mobile bude plná fotiek poznámok od spolužiakov
12. Triedne výlety sú poväčšinou katastrofa (aj tak na nich skončíte poskupinkovaní a znudení)
13. Na otázky v triednej skupine takmer nikto nikdy nereaguje, pritom si otázku skoro každý prečíta
14. Aby sme ale boli aj trochu pozitívni, spolužiaci, ktorí vám fotia písomky, sú na nezaplatenie
15. Prezentácie na geografiu alebo biológiu alebo vlastne aj na akýkoľvek iný predmet? Wikipedia, CTRL+C a CTRL+V
16. Úlohy z matiky a podobných predmetov, ktoré si vyžadujú logické rozmýšľanie, sa vždy odpisujú od triedneho bifľoša
17. Práve v deň, kedy vôbec nestíhate a do školy sa dovalíte oblečený ako bezdomovec so strapatými vlasmi si spomeniete, že sa máte fotiť
18. Pri ceste do zborovne alebo kabinetu je búšiace srdce samozrejmosťou
19. Va WCko sa vždy chodí v spoločnosti aspoň jednej kamarátky a hrebeňu/kefy na vlasy
20. Cez prestávky sa stávajú WCka akousi dievčenskou klubovňou
21. Hodiny, na ktorých sa pozerá film alebo hodiny telesnej slúžia na učenie poznámok, na ktoré ste sa doma vykašľali
22. Pocitu slobody po skončení školy sa nič nevyrovná, v tej chvíli vám nevadia ani prepchaté chodby a šatne
23. Učitelia vedia byť veľmi zákerní a taktiež dokážu veľmi nepríjemne prekvapovať
24. Keď máte po písomke zlý pocit, nemusí to nutne znamenať, že výsledok bude katastrofálny
25. A naopak, ak máte po písomke dobrý pocit, je veľmi pravdepodobné, že ste niečo posrali
26. Skupinové práce odmaká takmer vždy jeden človek, od ktorého to potom zvyšní členovia odpíšu

Ako spomínate na svoju strednú vy? Ako prebehli vaše maturity? Chceli by ste si toto obdobie zopakovať alebo ste radi, že už máte za tým? Prípadne ak vás maturita ešte len čaká, máte z nej tiež obavy? Nezabudnite mi to napísať do komentárov :)
.

Kam dál

Reklama