Prečo je téma SELFLOVE taká dôležitá?

25. srpna 2018 v 12:40 | MARY |  Články na mnou vybrané témy

Asi ste si všimli, že v monthly notes častokrát odporúčam články od iných blogeriek práve na tému Selflove. Aj keď viem pochopiť ľudí, ktorým už tento boom okolo sebalásky lezie na nervy, mám pocit, že je to téma, o ktorej by sa nemalo prestať hovoriť. V dnešnej dobe je na nás z každej strany vyvíjaný tlak ohľadom toho, ako by sme sa mali správať a ako by sme mali vyzerať. Dospelých ľudí sa to týka podstatne menej ako tých ľahko ovplyvniteľných tínedžerov, medzi ktorých patrím z časti aj ja. Dnešný článok by som chcela venovať svojmu príbehu, nedávam si príliš veľké nádeje a nemyslím, že ho niekto dočíta do konca ale mne vypísanie sa z týchto pocitov veľmi pomohlo a mám pocit, že mi zo srdca padol veľký balvan.

Ešte pred troma rokmi by som o sebe povedala, že neznášam svoj život, chcela by som byť niekým úplne iným a mám v sebe nejaký magnet na priťahovanie všetkého zlého. Samozrejme, nebol by to pravý článok o sebaláske, ak by som tu nespomenula poruchy príjmu potravy, s ktorými mám aj ja svoje skúsenosti. Nemyslím si, že som niekedy patrila medzi tučné baby. Možno som mala pár kíl navyše ale tučná som rozhodne nebola. Navyše, v puberte málokto vyzerá ako star, človek sa vyvíja a mení. Práve v tomto čase mi raz ocino pred zrakom takmer celej mojej rodiny povedal, že by som mala menej papať, lebo to so mnou neskončí dobre. A práve táto poznámka to všetko odštartovala. Mohla by som k tomu dodať, že už predtým som mala chrobáka v hlave, že sa sama sebe nepáčim a že by som sa mala zmeniť. Často som pre to plakávala a pohľad do zrkadla som maximálne neznášala. Otec o tom ale netušil a preto svojou poznámkou zaťal do živého. Mne sa do očí nahrnuli slzy a celá situácia bola pre mňa o to potupnejšia, že sa tomu prizerali obaja moji súrodenci, mamina, dokonca aj sestrin manžel. Strašne som sa hanbila. Vybehla som po schodoch hore, zavrela som sa do kúpeľne a plakala som, ešte predtým som sa ale prezliekla do obrovského bieleho vyťahaného trička, aby som sa v zrkadle nemusela pozerať na svoje šunky a škaredú postavu. Moja sestra za mnou prišla a s objatím ma prosila, aby som si z toho nič nerobila. V mojej hlave sa už ale tvoril plán. Na druhý deň ráno som vynechala raňajky. Dokonca aj obed. Otec mi prízvukoval, aby som sa najedla na čo som mu len s úškrnom odvrkla, že včera mi hovoril pravý opak. Zjedla som nejaké ovocie a aj keď sa rodičia veľmi snažili, normálne jedlo do mňa dostať jednoducho nemohli. Keď som sa po prázdninách vrátila domov do mesta, kde žijem, začala som behávať. Bola som na seba veľmi prísna, nikdy predtým som nebehala a napriek tomu som od seba očakávala fantastické výkony. Bola som sklamaná z toho, že nevládzem a nenávidela som sa za to ešte viac. Na ovocí som ale žiť nedokázala, preto som si začala variť ovsené kaše, prípadne ak som mala chuť na niečo slané, dala som si ten zdravý chlieb, ktorý sa človeku rozpadá v rukách s plátkom šunky. Chuť tých chlebov som zo začiatku úplne neznášala ale jedla som ich aj napriek tomu, že ma z nich zakaždým napínalo.

Moje začiatky s behaním boli ťažké, ostatne asi ako u každého. Začala som bez akéhokoľvek vybavenia, keďže otec si myslel, že je to len chvíľkové zanietenie a nechcelo sa mu investovať do kvalitných bežeckých topánok. Prvé razy som behávala v obyčajných converskách (!!), z čoho mi samozrejme odišlo koleno a bolelo tak neskutočne, že som nemohla asi tri týždne vôbec chodiť, pretože každý, čo i len najmenší pohyb, mi spôsoboval ukrutné bolesti. Bežecké tenisky som teda nejako získala a mohla som pokračovať. Výsledky sa ukazovali pomerne rýchlo (už to mi mohlo napovedať, že niečo asi nie je v poriadku a z dlhodobého hľadiska nebude moja nová váha udržateľná). Môj jedálniček vyzeral presne takto: raňajky: pohár teplého sójového mlieka, desiata v škole pozostávala z jedného jablka nakrájaného na mesiačiky, aby som si každú prestávku mohla jeden zjesť. Doma ma na obed čakala malá mištička ovsenej kaše, prípadne dva vyššie spomínané chleby s plátkom šunky. Na večeru som mala nízkotučný jogurt a ak som mala pocit, že som fakt brutálne hladná, dala som si pohár sójového mlieka navyše. Bolo úplne bežné, že som zaspávala s bolesťami brucha alebo situácie, kedy som bola tak hladná, že som si šla radšej skôr ľahnúť aby som sa už nemusela viac trápiť. Možnosť pridať si niečo viac na jedenie nepripadala do úvahy. Do toho som po príchode zo školy cvičila podľa videí na youtube a večer som zabila takmer celý kardiom.

Keď som schudla, bola som na seba hrdá. Fakt, že sa o mňa báli rodičia (otec ma div neprosíkal na kolenách, aby som začala normálne jesť) mi vôbec neprekážal a keď som prišla na návštevu so sestrou, nakričala na mňa hneď ako ma uvidela, že sa mám na seba pozrieť, že mi úplne zmizla riť a že mám prepadnuté brucho. Mne sa to však počúvalo nádherne. Choré nie? Ostrihala som si vlasy, začala som sa výrazne maľovať a tak celkovo som sa snažila silou mocou urobiť zo seba niekoho iného, nahovoriť si, že som iný človek. O začiatku mojej cesty som bola v kontakte s jedným chalanom, ktorý striedavo prichádzal a odchádzal z môjho života a keď cez leto nadobro odišiel, nevedela som sa s tým zmieriť. Nevedela som byť sama, ukrutne som sa snažila niekoho si nájsť a aj napriek tomu, že som vedela, že tí chalani pre mňa nie sú vôbec tí praví, dala som im šancu len preto, aby som nebola sama a veľmi som chcela zistiť, či sa tá diera v mojom srdci zaplní novým človekom. Hľadala som v každom chalanovi toho prvého. Spätne keď sa pozerám na toto obdobie, neskutočne ma mrzí, koľko ľudí som odporne využila len preto, že som nevedela čo od života chcem a kto vlastne som. Mala som zmätok v hlave a srdci, doma to nebolo ideálne (ak ste čítali tento článok viete o čom hovorím), neznášala som seba, nudil ma môj každodenne sa opakujúci jedálniček, nepáčil sa mi celý môj život. Keď som náhodou bola v meste s kamarátmi a volali ma na pizzu alebo kebab, vždy som sa vyhovorila, že som už jedla a čo je najčudnejšie, moje telo si už čokoládu, chipsy alebo práve ten kebab či pizzu už vôbec nepýtalo. Bolo to pre mňa tak príšerne tabu, že som už nad tým ani nepremýšľala.

V predmaturitnom ročníku sme boli s triedou na plaveckom v Chorvátsku. Tam som sa prvýkrát osmelila dať si zmrzlinu. Dokonca dvojkopčekovú. Stále som sa spoliehala na to, že to ráno vybehám. Ešte som ale netušila, čo tým spustím. Už od začiatku ma desil pobyt v našej ubytovni, keďže sme mali v cene plaveckého zahrnuté aj obedy a večere. Premýšľala som nad tým, že by som sa z nich mohla uliať, urobiť si niečo sama, prežiť na jablkách, ktoré som si priniesla a na tých rozpadajúcich sa chleboch. Maminka ma však prosila, aby som nevymýšľala a mne koniec koncov bolo tiež ľúto, že by sa mali tie obedy prepadnúť. Tak som jedla. A jedla som veľa. Spolužiakov, ktorí na jedlo frflali a častokrát svoje porcie ani nedojedli, som nechápala. Jedlo, ktoré by mi ešte pred pár rokmi robilo problém zjesť som hltala akoby som nejedla 100rokov. Počas svojej "diéty" som jedla také odporné veci, že mi všetky jedlá, ktoré som kedysi nemala rada, chutili ako najlepšie palacinky s nutelou a šľahačkou. Mala som zo seba zlý pocit, že som porušila svoj jedálniček ale ospravedlnila som si to tým, že som na dovolenke a keď sa vrátim domov, zase nastúpim na svoj vlak. Každý deň som zjedla okrem večere a obedu aj niekoľko zmrzlín a absolútne som sa zamilovala do tých obrovských palaciniek, že som bola schopná zjesť ich aj niekoľko za deň! Keď ale nerátame výčitky, mala som sa fantasticky. Uvedomovala som si, o čo všetko prichádzam a akú radosť mi jedlo robí.

Po príchode domov som sa s veľkými obavami postavila na váhu. Pribrala som len dve kilá (čo bolo úplne skvelé, keďže som čakala, že nárast na váhe bude oveľa väčší) a povedala som si, že to veľmi rýchlo napravím. Ale po nociach som sa sama seba pýtala, či to tak naozaj chcem? Navyše som sa počas 10 dní na plaveckom tak rozmaznala, že už som do každodenného jedálnička zaraďovala stále viac a viac vecí, pričom som sa asi po mesiaci pristihla pri tom, že už v pohode zjem debrecínsku bagetu, zapijem to jahodovým mliekom a na večeru si v kľude dám aj dve muffiny. A tým začala ďalšia etapa tohto celého. Prejedanie sa. Od septembra až do januára som pribrala asi 13 kíl a vždy, keď som chcela začať niečo so sebou robiť alebo sa vrátiť ku jedálničku, niečo sa pokazilo a ja som sa zase prejedla. V januári 2017 mi vstúpil do života môj priateľ, ktorý mi pravidelne nosil čokoládky, darčeky a častokrát ma bral na kávičky, kapučínka, prípadne sa najesť do mesta. A sama neviem, kedy sa to vo mne zlomilo a mne to začalo byť jedno. Začala som jesť všetko, čo mi prišlo na chuť, nič som si neodopierala a teraz, po roku aj niečo som sa len tak zo zaujímavosti postavila na váhu (keďže až príliš veľa ľudí mi nezávisle od seba začalo hovoriť o tom, že som schudla) a zistila som, že som schudla až 10 kíl. Nemohla som tomu uveriť, veď vôbec nejem zdravo, vôbec necvičím, ako je to možné?! Vtedy som si naozaj uvedomila, akú veľkú rolu zohráva psychika človeka a ako veľa dokáže sebaláska zmeniť. U mňa to odštartoval priateľ, ktorý ma miluje takú aká som, za každých okolností a vďaka ktorému som sa konečne aj ja videla krásna. Pozerám sa na seba ako na človeka, ktorý je tiež hodný lásky, snažím sa byť ku sebe už len dobrá a robiť veci, ktoré skutočne chcem. Moje problémy v skutočnosti neodštartoval môj otec, ten len pridal klinec do rakvy. Moje pochybnosti o sebe samotnej, o tom, že nie som dostatočne dobrá, začali, keď som spoznala svojho prvého chalana. A tak ako tieto problémy začal chalan, tak ich chalan aj skončil. Akurát úplne iný.

Nechcem tým povedať, že k tomu, aby ste sa mali radi potrebujete chlapa/ženu. To vôbec nie je pravda. Mne to ale veľmi pomohlo a stretnutie s ním ma nasmerovalo na cestu uzdravenia. A vám všetkým, ktorí ste si tento článok prečítali do konca a prípadne bojujete s podobnými problémami ďakujem, že ste venovali svoj čas môjmu príbehu a zároveň vás prosím, aby ste sa nevzdávali, pretože to nie je ľahký boj a zvyčajne sa ťahá aj niekoľko rokov. Buďte k sebe dobrí, majte sa radi a hlavne vás prosím, nerobte hlúposti a nehazardujte s jedlom. Všetko sa dá zmeniť aj zdravou cestou.
.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Heaven Heaven | Web | 25. srpna 2018 v 18:46 | Reagovat

Trochu mně už téma selflove omrzelo. Čtu to na hodně blozích a chápu, že k tomu má  každá holka co říct... Až mně zaráží, kolik holek si prošlo poruchou příjmu potravy. Přečetla jsem si tvůj článek až do konce a jsem ráda, že jsi se z toho dostala a vlastně sama, že? Není to jenom o tom, že si myslím, že vypadám tak či tak a chci se změnit... ale o tom, co je v hlavě - přijmout samu sebe znamená přijmout i svoji povahu a temperament, občas mi připadá, že se na to zapomíná. Mně zase celý život někdo předhazuje, že jsem introvert, málo mluvím, musím víc mluvit a nezavřít pusu, prostě pořád něco říkat, hlavně, ať něco říkám (prázdný sudy nejvíc duní?), jako by bylo jedno, co... když je člověkem jediný introvert ve třídě, všichni ostatní se baví, někdo si myslí, že jsem blbec, protože nic neříkám na téma, o kterým se baví, že asi tomu nerozumím a že to nechápu, nebo že jsem autista nebo retard...

2 VeJa VeJa | Web | 26. srpna 2018 v 16:11 | Reagovat

presne ako píšeš. selflove je dôležitá, ale už príliš overhyped téma. Keď je niečo všade, nie je to už vzácne. Osobne som si tiež prešla poruchou príjmu potravy takže viem, aké si to mala.
Opäť ďalší krásne spísaný článok z tvojej dielne! Obdivujem to, že si popisovala to, o čom väčšina ľudí nehovorí.

3 Petra | BlondCliché Petra | BlondCliché | Web | 30. srpna 2018 v 9:48 | Reagovat

Skvěle napsaný článek! Je až děsivý, kolik holek se v tomhle najde. Společnost na nás vyvíjí ohromný tlak a říká nám, jak bychom měly vypadat. Je sice pravda, že toto téma je nyní mnohem rozšířenější, ale stále to nestačí a to je na tom to nejhorší. Takže si myslím, že šířit nebo snad neustále opakovat toto téma je víc než potřeba.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama